O / ob-rōdo
verb transitive

ob-rōdo

2nd PP ob-rōdĕre · conj. 3rd
to gnaw
v. a., to gnaw (ante- and post-class. for mordeo).
Lit.: vermis te semper obrodit, Ambros. Tob. 7, § 26: ut quod obrodat sit, Plaut. Am. 2, 2, 92.—
to gnaw over, chew upon; to backbite, depreciate figuratively
Trop., to gnaw over, chew upon; to backbite, depreciate: haec sunt argumentationis ossa, quae obroditis, Tert. adv. Marc. 2, 5 init.: sacrilego morsu pretiosum fidei velamen obrodunt, Ambros. Spir. Sanct. 1, 16, 164: frequenter obrodi a maledicis obtrectatoribus, id. in Psa. 118, Serm. 8, 36.